História
Devínska brána zohrávala už v minulosti dôležitú úlohu tak z obchodného, ako aj z vojenského hľadiska, čo podmieňovalo vznik osád už v najstarších dobách.
Najstaršie osídlenie tohto územia a blízkeho okolia sa archeologickým výskumom potvrdilo už z mladšej doby kamennej(neolitu). Príchodom neolitických roľníkov (5000 až 3500 rokov pred n. l.) sa začalo trvalé osídlenie ľavého brehu Dunaja, ktoré trvá prakticky dodnes.
Mladšia doba bronzová (1800-700 rokov pred n. l.) prináša viac dokladov o osídlení Devínskej brány a Devína. V tomto období sa karpatská kotlina stáva významným výrobným centrom v strednej Európe a svojou polohou sa stala križovatkou obchodných ciest. Dunajská cesta spájala oblasti Čierneho mora so strednou Európou. Oderská - Jantárová cesta spájala južnú Európu s oblasťami pri Baltickom mori. Jeden prúd tejto cesty viedol i cez Devínsku bránu, po ľavom brehu Moravy, cez Moravskú bránu na sever.
Staršia doba železná je na tomto území doložená množstvom nálezov i zvyškov objektov, zlomkov keramiky, plastík, idolov, hrobov a pod. Azda najvýznamnejším je nález obilnej jamy, v ktorej sa našla v klasoch pôvodne uložená a v tom čase pestovaná pšenica dvojzrnná (Triticum dicoccum Schr.). Mladšia doba železná je spätá s menom prvých historicky pomenovaných obyvateľov stredoeurópskeho vnútrozemia - Keltov.
Medzi 3-1.st. p. n. l. obsadili priestor na ľavom brehu Dunaja predstavitelia laténskej kultúry, zdatní bojovníci a zruční remeselníci Kelti. Doklady keltského osídlenia z posledného storočia pred Kristom sa nachádzajú tak v osade na hradnej výšine ako aj na území dnešnej obce. Výrobky cudzieho pôvodu z tohto obdobia zároveň potvrdzujú význam Devína ako komunikačného a obchodného bodu.
Obdobie 1.-4. storočia n. l. má v dejinách Slovenska vzhľadom na starší vývoj osobitné postavenie. V tomto období bol Devín súčasťou opevňovacieho systému Limes Romanus ako jedno zo strategických predhradí rímskeho tábora XIV. a XV. légie Carnunta. Prítomnosť Rimanov dokumentujú okrem písomných správ antických dejepiscov i bohaté nálezy zvyškov rímskych stavieb, tehál s kolkami légií, mincí a ďalších nálezov. Jedinečné sú však i nálezy dvoch starogermánskych urnových hrobov s krásnym a bohatým inventárom.
Po opustení hranice Dunaja Rimanmi v 5. storočí podunajské územie prechodne obývali Góti, Heruli, Longobardi a ďalšie kmene. O ich prítomnosti svedčia sídliskové objekty s typickou keramikou.
Začiatkom 7. storočia sa podunajskí Slovania vzbúrili proti Avarom a v roku 623 utvorili prvý slovanský politický útvar - vojenský kmeňový zväz - Samovu ríšu. Intenzita osídlenia Devínskej brány v 7.-8. storočí je doložená mnohými náleziskami (napr. birituálne pohrebisko v Devínskej Novej Vsi - poloha "Murnice" a "Na kolónii", ako je v Záhorskej Bystrici).
V prvých desaťročiach 9. storočia sa na našom území skončil zjednocovací proces príbuzných slovanských kmeňov. Nitrianske knieža Pribina zjednotil slovanské kmene na západnom Slovensku, knieža Mojmír zasa moravských Slovienov v úvale rieky Moravy. Hranicu medzi oboma kniežatstvami tvorili Malé Karpaty. Za tejto situácie malo územie Devínskej brány i Devínskeho hradu strategický význam.
V 13. storočí v období rakúsko-uhorských zápasov o Devínsku bránu a neskôr v česko-uhorských vojnách strategický význam Devínskeho hradu a blízkeho okolia vzrástol. Po tatárskom vpáde viaceré inštitúcie žiadali uhorského panovníka o potvrdenie vlastníctva majetkov, ktoré mali v držbe pred týmto vpádom. Z roku 1254 sa zachovala správa, ktorá sa priamo dotýka Devína a v ktorej sa po prvý raz spomínajú vinice na jeho území. V 13. a 14. storočí bol hrad Devín len malou pohraničnou pevnosťou, ktorá spolu s ďalšími bránila Devínsku bránu. No Devín sa už v tomto období (r.1353) spomína ako mesto (civitas). Hrad a majetky prechádzali v tomto období do vlastníctva mnohých majiteľov. Z najvýznamnejších spomeniem napr. Garayovcov a grófov zo Sv. Jura a Pezinka, Báthoryovcov, Pálffyovcov atď.
Hrad bol v priebehu 13. a 14. storočia viackrát zničený a znovuvystavaný (1271- dobitý Přemyslom Otakarom II, 1273 spustošený v česko-uhorskej vojne) Od 1288 sa stal kráľovským pohraničným hradom. Dokazuje to donačná listina Ladislava IV. bratislavskému richtárovi Jakubovi. Po krátkej rakúskej držbe na začiatku 13. storočia patril hrad celé 14. storočie uhorskej kráľovskej korune.
Bratislava, Devín a celé priľahlé územie až do 19. storočia prežívalo rušnú históriu. Mocenské záujmy viedli v tomto období k mnohým vojenským konfliktom a povstaniam, ako aj k protitureckému odboju. Začiatkom 19. storočia sa stalo toto územie aj dejiskom napoleonských vojen. Keď v máji 1809 Napoleon obsadil Viedeň a v júni francúzske delostrelectvo z pravej strany Dunaja niekoľko dní odstreľovalo Bratislavu, vyhodili Devínsky hrad do povetria. Odvtedy je v ruinách. Jeho slávu oživil v roku 1836 Ľudovít Štúr, pre ktorého bol Devín symbolom slovanskej vzájomnosti a národného uvedomenia.
V prvej polovici 20. storočia bol Devín vyhľadávaným výletným miestom najmä vďaka krásnej prírode, jedinečnému ríbezľovému vínu a rybím špecialitám. V roku 1922 pri úprave štátnych hraníc pripadla časť obce Rakúsku, v rokoch 1938-1945 bol Devín súčasťou Nemeckej ríše. V roku 1946 bola obec pričlenená k Bratislave.
Charakter pohraničnej „nárazníkovej“ zóny nestratil Devín žiaľ ani po tomto roku – roku, v ktorom Winston Churchill konštatoval spustenie „železnej opony“ medzi Východom a Západom od Barentsovho mora až po Jadran. Dunaj a Morava obmývajúce Devín sa stali hranicou 14 medzi nezávislým Rakúskom a socialistickým Československom. Slovensko rakúska hranica napriek tomu umožňovala do roku 1948 pomerne ľahký prechod či správnejšie odchod ľudí do emigrácie. Od roku 1948 však boli zlikvidované všetky samoty a krčmy v blízkosti hraníc a Zákonom 69/1951 o ochrane štátnej hranice bola jej ochrana postavená nad hodnotu ľudského života. „Napĺňaním“ tohto zákona bolo na slovensko-rakúskej hranici zmarených 62 životov.
Časť Devína sa stala oblasťou tzv. zakázaného a hraničného pásma s technicko-ženijným zabezpečením – troma plotmi, s drôtenou zátarasou a čiastočným podmínovaním, plotom s vysokým napätím (3000-6000 voltov) a plotom proti zverine. Hranica bola zabezpečená pohraničným vojskom s ľahkou i ťažšou výzbrojou, stopovacími a obrannými psami, pozorovacími vežami, streleckými a spojovacími zákopmi, maskovanými osvecovadlami a pod. Pohraničná stráž zároveň pôsobila na obyvateľstvo ideologicky – získavala informátorov z radov občanov na slovenskej, ale aj rakúskej strane hranice. Železná opona sa začala rúcať v lete roku 1989, keď ministri zahraničných vecí Rakúska a Maďarska prerušili hraničné zátarasy medzi ich krajinami. Ich krok našiel nasledovateľov v Československu v novembri 1989 a o 13 rokov neskôr sa stal priestor hranice medzi Rakúskom a Slovenskom vrátane Moravy a Dunaja pri Devíne časťou projektu Európskeho zeleného pásu – pásu s vysokou prírodnou, historickou a kultúrnou hodnotou.